“Si veľmi biela, Baši, sprav s tým niečo, mohla by si začať používať samoopaľovacie krémy alebo chodiť do solárka.” – zaznelo pred tanečným vystúpením, ako som sa prezliekala do kostýmu. Dodnes vo mne ostal ten šok. Akoby ma obliali ľadovou vodou.
Tieto zdanlivo nevinné slová vo mne vyvolali zmätok. Nepamätám si na konkrétne slová, ale veľmi dobre si pamätám na nával myšlienok a emócií, ktoré vo mne vyvolali. Pravdepodobne to bolo vyjadrené s dobrým úmyslom, no v tom okamihu som to tak vôbec nevnímala. Mala som pocit, že niečo so mnou nie je v poriadku. Že taká, aká prirodzene som, nie som OK a musím to zmeniť.
Mala som vtedy asi 15 rokov. Toto bolo jedno z prvých vystúpení. Dovtedy sme chodili hlavne na súťaže.
Zo začiatku som sa na vystúpenia celkom tešila, pretože to pre mňa bola nová skúsenosť. Vnímala som to tak, že niečo nové sa naučím, vďaka čomu sa budem môcť ďalej rozvíjať.
Avšak netrvalo dlho a začala som pozorovať, že v prípade vystúpení sa dôraz nekládol až tak na tanečné schopnosti, ako skôr na výzor. Bolo potrebné mať určitú výšku (aby neboli veľké výškové rozdiely medzi tanečníčkami), súmernú postavu a pekná tvár bola výhodou.
Čo sa týka mojej pokožky, cítila som, že som v tom bola sama. Dievčatá, s ktorými som tancovala, mali pokožku tmavšiu, či už prirodzene, alebo preto, že im dlhšie vydržal pigment. Cítila som v tom obrovskú nespravodlivosť. Nerozumela som, prečo ostatní môžu mať farbu pokožky, ktorá je spoločnosťou považovaná za atraktívnu, ale ja nie.
Od tohto okamihu sa celá moja pozornosť preniesla na môj výzor. Už nezáležalo na tom, ako som tancovala alebo ako som sa pri tom cítila, to išlo bokom. Na tréningoch som si všímala hlavne to, ako moja svetlá pokožka svieti medzi ostatnými. Nepáčilo sa mi to. Dokonca som sa za svoj výzor začala hanbiť. Chcela som sa niekam skryť a nikdy odtiaľ nevyliezť von. Necítila som sa pohodlne v oblečení, ktoré odkrývalo moje ruky, nohy a brucho. Čo bola väčšina kostýmov, v ktorých sme tancovali.
A tak som začala používať samoopaľovacie krémy. Do solárka som nechcela chodiť, lebo som mala obavy z toho, že to veľmi poškodí moju pokožku, alebo že začne skôr starnúť. Natieranie samoopaľovacími krémami bola pre mňa a moju mamku, ktorá ma natierala, nočná mora. Celý ten proces ma stresoval. Jednak preto, že som potom zvykla mať fľaky a oranžové ruky, no najmä preto, že som celý čas cítila, že nie som dosť dobrá taká, aká som.
Nevedela som sa uvoľniť a byť sama sebou a postupom času sa to začalo prejavovať aj v tanci. Na tréningoch sa mi to darilo lepšie, lebo “o nič nešlo”. Na vystúpeniach a súťažiach to už bolo horšie. No hlavne som už nezažívala radosť a ľahkosť, ktorú som pri tanci poznala.
V tom čase som si naplno neuvedomovala aký negatívny dopad to malo na moju psychiku. O svojich pocitoch som nehovorila alebo iba veľmi málo. Myslela som si, že by som sa tak cítiť nemala. A preto som sa to snažila zakryť, aby to ostatní nevideli. Čo samozrejme nebolo šťastné riešenie. Mala som o tom hovoriť, no vtedy som inak nevedela.
Po skončení strednej školy som išla študovať do Prahy. Prahu som si vybrala nie kvôli štúdiu, ale tancu. V tom čase som však ešte stále nepoznala samú seba. Nevedela som, čo presne hľadám. Vedela som iba, že chcem tancovať.
Keďže pôsobenie v tanečnej škole a chodenie na súťaže som poznala, prihlásila som sa do tanečnej školy, ktorá fungovala na podobnom princípe. Urobila na mňa dobrý dojem. Darilo sa im, boli úspešní. Tak si vravím, že to bude určite dobré, idem tam.
Mohla som si vybrať – buď chodiť na open classy alebo do súťažnej zložky. Myslela som si, že v súťažnej zložke budem mať väčší priestor na rozvoj. A tak som sa rozhodla pre ňu.
Absolvovala som výberový casting, zaradili ma do A-skupiny a začali tréningy. Spočiatku bolo všetko fajn. Učili sme sa nové zostavy, bolo to pestré, energia na tréningoch bola viac-menej uvoľnená.
No ako sa blížila súťaž, začala sa meniť aj atmosféra na tréningoch. Sprevádzal ich stres, krik a hádky. Pripomínalo mi to tréningy z minulosti. Zakaždým, keď sa začalo trénovať na súťaže, energia bola napätá.
Budem úprimná: nikdy som nerozumela tomu, čo bolo zámerom súťaží. Vždy som to vnímala ako potrebu ľudského ega niečo si dokázať. A najmä som pozorovala, ako skutočná, úprimná radosť z tanca pomaly vyprchávala a začala ju nahrádzať túžba po víťazstve. Túžba po tom byť najlepší.
Mala som pocit, že namiesto toho, aby sme sa cez tanec spájali a vzájomne inšpirovali, rozdeľovali sme sa.
Nemala som z toho žiadnu radosť. Nenapĺňalo ma to. Mala som pocit, že makám pre niečo, čo nemá žiaden zmysel. “Ak necítim radosť, tak potom prečo to vôbec robím?”, premýšľala som. No aj napriek týmto pochybnostiam som nevenovala dostatočnú pozornosť tomu, čo som cítila. Brala som to tak, že keď som sa pre to rozhodla, musím to dotiahnuť do konca. Minimálne absolvovať súťaž.
Nadišiel deň súťaže. Prišli sme na miesto, kde sa súťaž konala a začali sa prezliekať do kostýmov. Súčasťou toho bolo aj pripínanie príčeskov na vlasy, čo robila naša trénerka. Ja a zopár ďalších dievčat, ktoré mali svetlé vlasy, sme mali príčesky v dosť neprirodzenom odtieni. Nesedel ani jednej z nás. Plus bol dosť dlhý, takže bolo z neho potrebné odstrihnúť.
Keď ho trénerka dopripínala na moje vlasy, postavila som sa a zrazu som videla dievčatá, ako sa s hrôzou v očiach na mňa pozerajú. Nevedela som, čo sa deje. “Barčo, máš moc krátký cop.” – povedalo jedno z dievčat. Hneď som si chytila vlasy. A mali pravdu. Môj cop bol minimálne o 30 cm kratší, ako pred tým.
V okamihu som sa rozbehla do šatne, aby som sa pozrela do zrkadla. Keď som uvidela moje odstrihnuté vlasy, pustila som sa do plaču. Bolo mi jasné, že spolu s príčeskom odstrihla aj moje vlasy. Musela to vidieť, pretože farba mojich vlasov bola úplne iná, ako farba príčesku.
Po odtancovaní choreografie som odišla preč a nikdy som sa tam už nevrátila. Nerozumela som, prečo sa to muselo stať. A hlavne, prečo som musela prežívať ďalšiu traumu. Opäť som sa cítila sama. Bola som nahnevaná a frustrovaná. Nevedela som si predstaviť, že najbližšie dni strávim v Prahe. Ešte v ten deň som si kúpila lístok na vlak a večer som už bola na ceste do Prešova.
Po vychladnutí emócií a nejakom čase strávenom doma som postupne začala meniť uhol pohľadu na to, čo sa stalo.
Začala som túto skúsenosť vnímať ako znamenie, že toto miesto nebolo pre mňa to správne. A ani smer, ktorým som sa vybrala. Signály som dostávala už aj pred tým, ale ignorovala som ich. No v živote to tak býva. Ak si nevšímame prvé, jemné signály, stane sa potom niečo nepríjemné, čo našu pozornosť upúta. Táto posledná udalosť ju rozhodne upútala.
A to bol začiatok hľadania mojej cesty.
Po prvom roku strávenom v Prahe som sa vrátila naspäť do Prešova a na nejaký čas som prestala tancovať. Nevedela som, čo v živote robím a niekoľko rokov som ním doslova blúdila.
Marec 2015 sa ukázal ako prelomový. Udialo sa niečo, čo mi moju cestu začalo pomaly ukazovať. Zavnímala som inšpiráciu zistiť, či sa niekde organizujú kurzy pre tanečných lektorov, čo by mi umožnilo viesť vlastné tanečné kurzy. Väčšina z tých, ktoré som našla, bola s iným zameraním, než by som chcela, alebo už dávno skončili.
Ale jeden kurz bol výnimočný. Bol veľmi dobre vyskladaný po teoretickej aj praktickej stránke a mal začať o dva týždne. Super načasované. Zavolala som tam, zistila som, že mali ešte voľné miesto a tak som sa opäť vydala na cestu do Prahy, kde sa kurz konal.
Úspešné absolvovanie kurzu mi otvorilo možnosť viesť tanečné kurzy pre ženy v Prešove. Po dlhom čase som mala pocit, že môj život začína naberať zmysluplný smer. Bavilo ma to. Tešila som sa, keď som videla, ako sa moje klientky usmievajú a hovoria mi, že sa po hodinách cítia oddýchnuté. Mala som radosť, že prepájam svoju dlhoročnú vášeň s obohacovaním životov druhých ľudí. A v tom som videla zmysel.
Cez tanec som sa opäť začala spájať so sebou samou. Už to nebolo o makaní na súťaže alebo snahe zapadnúť svojím výzorom medzi ostatných. Neboli tu žiadne podmienky, ani ciele. Iba ja a tanec. A to bolo veľmi oslobodzujúce. Zrazu som mala priestor dať tancu svoj vlastný význam. Tak, ako som to cítila ja.
Dnes žijem svoj sen. Venujem sa tomu, čo milujem nadovšetko – tancu. Som vďačná, že sprevádzam aj iné ženy za ich sebavedomím a precítením ženskosti.
Keď tancujem, pomáha mi to spomaliť sa a vnímať prítomný okamih. Vtedy nerozmýšľam nad tým, čo ešte potrebujem urobiť alebo stihnúť, kam musím ísť. Som tam iba ja, hudba a tanec.
Vďaka tancu sa dostávam do hlbšieho kontaktu so svojím telom. A bol to práve tanec, ktorý mi pomohol vytvoriť si s ním zdravý vzťah. Dnes sa už nehnevám na to, že mám svetlú pokožku. Práve naopak. Dokonca som si jej farbu obľúbila a páči sa mi taká, aká je.
Som vďačná za to, čo moje telo dokáže a za to, že mi umožňuje vyjadriť hudbu tancom tak, ako to cítim vo svojom vnútri. A tá radosť, ktorú pri tom cítim, ma neskutočne napĺňa.
Stalo sa Ti niekedy, že si bola do nejakej aktivity ponorená tak hlboko, až sa Ti z nej nechcelo odísť, pretože Ti tam bolo dobre? Ak áno, tak to je presne ten pocit, ktorý pri tanci cítim.
Vďaka nemu sa mi darí dostať sa do tzv. flow alebo inak povedané prúdu. Popísala by som to ako bezmyšlienkový stav, v ktorom naplno vnímam prítomnosť – svoje telo, každý pohyb, hudbu, to, čo cítim. Stav, v ktorom všetko plynie s oveľa väčšou ľahkosťou.
Dnes už viem, že to, čo som prežila, malo svoj význam. Bez týchto skúseností by som dnes nebola tu, kde som, s uvedomeniami, ktoré mám. A nebola by som schopná obohacovať životy žien spôsobom, akým to robím.
Vďaka mojim predchádzajúcim skúsenostiam viem, že chcem robiť veci inak. Na svojich hodinách, či už osobných alebo online, vedome vytváram harmonické a povzbudzujúce prostredie, v ktorom sa ženy cítia príjemne.
Mojím poslaním je podporovať ženy v tom, aby si dovolili cítiť sa vo svojom tele spokojne. Aby to, čo u seba vnímajú ako nedostatok, začali prijímať ako svoju jedinečnosť.
V dnešnej uponáhľanej dobe mnoho žien pociťuje tlak, pretože majú veľa úloh a povinností, ktoré musia splniť. Je pre nich ťažké zastaviť sa a nájsť si čas pre seba, na niečo, čo vyživuje ich dušu. Časom strácajú kontakt so svojou ženskosťou a ženskými kvalitami, ako je kreativita, hravosť, intuícia, plynutie so životom. To potom vedie k vnútornej nerovnováhe, ktorá sa časom prejavuje pocitom prázdnoty, nenaplnenia až vyhorením.
Preto inšpirujem ženy k tomu, aby sa vďaka tancu spomalili a začali sa opäť dostávať do kontaktu so svojím vnútrom, svojou ženskosťou. Aby si cez tanec dovolili vyjadriť samy seba a prežívať radosť.
Ak je Tvojou túžbou tancovať, kliknutím na tlačidlo nižšie si môžeš prečítať viac o tom, ako so mnou môžeš spolupracovať.
